Krása ľudstva.

Krása ľudstva.

Skôr, ako sa začítaš, započúvaj sa do slov mojich obľúbencov...

Milá duša,

páčiš sa sama sebe? Ľúbiš svoje telo? Si potešená, keď sa pozrieš do zrkadla?

Neviem, ako Ty, ale ja som dlhé roky mala problém zadívať sa do svojho odrazu v skle. Dokonca som istý čas zrkadlá obchádzala.

A pritom, keď som sa dívala na ľudí a videla som, 

že majú nadváhu, 

že majú faldíky, 

že majú celulitídu, či strie,

nedívala som sa na nich ako na škaredých. 

Prišli mi krásni.

Problém bol vo mne. A hlavne, problém bol v mojej hlave.

Neustále som si hovorila, že to, ako vyzerám je zlé, že som veľká, škaredá, nechutná a že sa takýmto spôsobom na mňa dívajú aj iní ľudia.

Vymýšľala som si v hlave scenáre, že čo si v ich mysli vravia, keď sa na mňa dívajú. Že určite si hovoria, že by som mala menej jesť, alebo radšej nejesť vôbec. Že by som mala stále cvičiť a behať desiatky kilometrov.

Ale človek nevie čítať myšlienky iných, nie sme predsa ako (pozor, fangirl vsuvka) Eddie Cullen, že? Teraz som si istá, že ľudí nenapádajú také myšlienky ako som sa domnievala.

A ak áno, tak nech.

Čo mňa do toho, čo si myslia druhí? Čo ak je názor na iných len reflexiou toho, čo si myslia sami o sebe? Potom mi je takých ľudí ľúto. Zaslúžili by si akurát objatie a slová ako: "Ľúbim Ťa. Si krásny taký, aký si."

Keď som bola v dánskej Kodani, dívala som sa na ľudí.

Ľudí s rôznou farbou pleti.

Ľudí s rôznou farbou vlasov.

Nízkych ľudí.

Vysokých ľudí.

Chudých ľudí.

Aj tých bacuľatejších.

A oh, vieš, ako mi duša spievala?

Ľudstvo je také krásne!

Veď aká nuda by to bola, keby sme boli ako z jednej konfekcie? S rovnakou výškou, váhou, vlasmi či očami?

Veď to, že sme rôznych tvarov a veľkostí, že sme takí pestrí, to je tak dychberúce!

Ľudia sú krásni takí, akí sú.

Aj Ty si krásna taká, aká si, milá duša.

Si krásna!

A ja Ťa obdivujem a objímam.

S láskou,

Nicole