Pandémia a my.

Milá duša,

pred pár dňami sme "oslávili" prvé výročie, odkedy nám maličký, zradný vírus corona dorazil na Slovensko a spríjemňuje nám dni, týždne, mesiace. A hoci to už istý čas trvá, stále túto situáciu vnímame viac negatívne. Iste, kvôli korone sme dostali možnosť si uvedomiť pár vecí, ktoré sme považovali za úplne bežné, ale nakoniec sme prišli na to, že až také samozrejmé neboli.

Začalo nám chýbať

• cestovanie,
• návšteva kaviarní, kníhkupectiev, múzeí,
• kamaráti,
• návšteva rodiny len tak v nedeľu,
• náhodné objatia, stretnutia, či pitie piva z jedného pohára,
• kopec príležitostí na lásku, nájdenie spriaznenej duše,
• úsmevy, ktoré kvôli rúškam nevidíme,
• socializácia, tanec,
• dobrovoľníctvo a zážitky s ním spojené,
• úprimné nadšenie z každodenného života,
• kultúrne vyžitie, divadlá, kiná, koncerty,
• pocit slobody,
• víkendové výjazdy,
• normálne správy, bez každodennej pripomienky nových úmrtí,
• samotné chodenie len tak, bez rúška.

Začali nám chýbať tie samozrejmosti, bez ktorých sme ani nemysleli, že niekedy budeme fungovať. Avšak, ako aj v prírode, či medziľudských vzťahoch, aj teraz sa uplatňuje pravidlo, že čo nám bolo odobrané, nám bolo dané v inej forme. Pred koronou by nám možno nikdy nenapadlo vyskúšať niečo nové. Nemali sme čas. Nemali sme chuť. Nebol jednoducho dostatočne silný podnet na to, aby sme niečo nové vyskúšali. No a teraz to prišlo. Tým, že sme boli a stále sme viac doma, uvedomili sme si jedno.

Konečne nadišiel čas na niečo nové.

Konečne máme čas sa naučiť ten cudzí jazyk, ktorý sme chceli vedieť už pred piatimi rokmi.

Konečne sa môžeme naučiť navariť jedlo, ktoré sa nakoniec stalo našou špecialitou.

Konečne sme sa naučili...

• Časť piesne Imagine od Lennona v posunkovom jazyku.
• Nové umelecké techniky.
• Lepšie variť, vyšívať, stojky rôznych druhov, byť bližšie k svetu a nájsť viac seba samej.
• Variť, variť a tristo ráz variť.
• Háčkovať, vyšívať a cvičiť.
• Veľa vecí robiť digitálne, vytvorila som si zvyk si zacvičiť a robiť si kávu rozličnými spôsobmi.
• Základy španielčiny.
• Nové tanečné kroky a žánre, o ktorých som doteraz nič nevedela.
• Viac tvoriť, maľovať. A vrátila som sa k čítaniu.
• Chodiť na túry.
• Asi milión receptov. A používať aj iné režimy na práčke.
• Variť a piecť.
• Trpezlivosti a švédčinu (oboje sa ešte učím).
• Vážiť si maličkosti.
• Pýtať sa. Síce cez správy. Pýtam sa kamarátov a blízkych, či sú zdraví.
• Vychádzať sám so sebou a ľúbiť sa.
• Starať sa poriadne o svoje rastlinkové deti.
• Viac sa vzdelávať sama a upratovať.
• Odpočívať.
• Behať. A zopár umeleckých činností.
• Že si treba vážiť každú maličkosť, ktorú nám tieto dni prinášajú.
• Cvičiť.
• Piecť.
• Hrať na klavíri. A prečítala som obrovský počet kníh v roku 2020.
• Po taliansky.
• Vážne milovať samu seba a ako milovať ostatných bez toho, aby to ubližovalo mne.
• Venovať čas sebe, milovať samu seba a venovať čas rodine, ktorú milujem.

Aké nekonečné možnosti nám priniesol čas. Tým, že sme skoro stále doma sme dosť stratili. Ale koľko sme toho získali! Poďme sa inšpirovať niektorými vyššie spomenutými činnosťami. Inšpirujme sa navzájom!

Z lockdownu vyjdeme ako zocelené bytosti.

V minulosti ľudia strácali vo vojnách svojich blízkych. Sami v nich bojovali. Treli biedu, hlad. A my máme len ostať doma. Potraviny nakúpime v najbližšom obchode. A koľko len chceme. Sme zásobení liekmi. Máme neustály prísun elektriny, internetu. Myslím, že naši predkovia by ani neuverili toľkému luxusu, aký nám bol dopriaty. Prečo by sme sa mali len sťažovať?

Ja osobne, odkedy máme pandémiu, začala som viac navštevovať starých rodičov. Nikdy som netušila, že budem počuť toľko príbehov. Schválne, koľkí z vás vedia, ako sa zoznámili vaši starí rodičia? Ako trávili čas v škole a mimo nej? Aké sladkosti mali najradšej? Ja na tieto chvíle s babkou a dedkom dopustiť nedám. Áno, viem, nemusíš byť jeden z tých šťastných, ktorý býva vo viacgeneračnom dome. Ale čo tak babke, či dedkovi zavolať? Len tak. Opýtať sa ako sa majú. Pokecať s nimi. Potešíš ich omnoho viac ako možno tušíš, milá dušička. Najhorší na celom súčasnom stave je pocit osamelosti. Cítime to my. Ako sa musia cítiť starší ľudia? Toto poznanie mi otvorilo oči.

Keď som sa opýtala na instagrame Teba, milá duša, že aké poznanie otvorilo oči Tebe, odpovedala si mi, že si si začala uvedomovať, že

• Tvoje mentálne zdravie sa nedá odkladať ako kniha do poličky a keď je zle, treba to riešiť.
• By Ti mohla blízkosť ľudí tak neuveriteľne chýbať.
• Si treba vážiť seba samého a svoju rodinu.
• Tým, že manžel môže pracovať z domu, ste omnoho viac spolu. A je vám takto krásne.
• Si dostala omnoho viac času na rodinu a učenie sa nových vecí.
• Život je nevyspytateľný a preto si treba užívať každú možnú chvíľu.
• Škola je vlastne super, nikdy by si nepovedala, že Ti raz bude chodenie do školy chýbať.
• Zdravie je naozaj na prvom mieste a že si schopná sa mnoho vecí naučiť sama a lepšie.
• Nič nie je samozrejmosť, všetko je potrebné si vážiť.
• Treba žiť pomalšie.
• Dokážeš byť až takto samostatná.
• Ľudia nie sú pánmi sveta, ako sme si doteraz mysleli.
• Spoločné chvíle s priateľmi si bolo treba užiť viac.
• Dokážeš vyplniť každý deň niečím zaujímavým, plnohodnotným.
• Nie všetky veci sú samozrejmosťou.
• Človek by mal byť vďačný za "tak samozrejmé" veci.
• Si si neuvedomovala, ako negatívne si vnímala úspechy iných a koľko si sa porovnávala.
• Je naozaj dôležité nikoho a nič nebrať ako samozrejmosť.
• Máš veľa času na všetko, na čo si nikdy nemala čas.
• Zdravie je najcennejšie a že rodinu máme len jednu.
• Si viac vďačná za čas, ktorý tráviš s rodinou. A že si príroda konečne od nás oddýchla. Máme čistejší vzduch. A viac si chránime zdravie.
• Si si vytvorila habit.
• Škola je dôležitejšia, než si si myslela.
• Máš depresiu a teraz si sa aspoň už rozhodla vyhľadať pomoc.
• Si si našla nové koníčky a naučila sa nové veci.
• Si začala so sebarozvojom. A že už bolo načase.
• Aký dar bol môcť ísť len tak niekam na kávu, alebo do školy.

Z vašich úprimných odpovedí mi vyplýva najmä jedna vec. Že sme sa naučili hlavne vďačnosti. Vážiť si veci. Brali sme všetko na príliš ľahkú váhu. A korona nás, vznášajúcich sa na ľahkosti bytia, zrazila pevne na zem. Asi sme to už potrebovali. Spomaliť. Uvedomiť sa. Zamyslieť sa nad dôsledkami našich činov. Uvidíme v budúcnosti, čo všetko nás táto pandémia naučila. Ale verím, že to najdôležitejšie sme si už k srdcu vzali. A dúfam, že nebudeme krátkozrakí s pamäťou ako Dory. Život je krásny. Je zložitý. Niekedy ťažký. Niekedy nás silno zrazí na kolená. Ale prináša nám do cesty ľudí. A to sme brali ako samozrejmé. Až do marca 2020. koľkokrát si si odvtedy povedala, dušička, že Ti presne tí ľudia tak šialene chýbajú? Že si za nich vďačná? Asi viackrát, než pred koronou, však?

Skús si dať predsavzatie, tak ako ja. Že pravidelne, každý istý časový interval budeš ľuďom vravieť, ako Ti chýbajú. Ako ich máš rada, milá duša. Ako si ich vážiš. Ako si vďačná, že sú tu pre Teba a pripomeň im, že aj Ty si tu pre nich. A skutočne buď. Spoločne sa veci zvládajú lepšie, než osamote. Však?

Jedného dňa sa však zobudíme a všetko bude ako predtým. Teda... nie. Nie ako predtým. Inak, ale lepšie. Už nebude vonku zúriť pandémia. Už nebudeme musieť skrývať svoje úsmevy za rúška. Už nebudeme musieť tŕpnuť, s akými opatreniami príde vláda nabudúce. Och, ako veľmi sa na to teším!

Spoločne sa tešíme na tieto dni, ktoré prídu. Tešíme sa na cestovanie a stretávanie sa s kamarátmi. Na chodenie do obľúbených kaviarní. Na stretnutia. Na pivko, workshopy, pohladenia a stisky rúk, na techno a koncerty. Na slobodu. Na kamarátov. Na zážitky. Na výlety so spolužiakmi a posedenie pri vínku. Na dovolenku v zahraničí. Na blízkosť druhého človeka, objatie, pohľady do očí a nie do monitoru počítača. Na dobrodružstvá, slobodu, cestovanie, bezstarostnosť a viac možností. Na prácu. Na kamošky a kávu vonku. Na šport. Na nových priateľov. Na to, že sa budeme viac venovať veciam, ktoré sme prehliadali (korčuľovanie, plávanie a samotné zážitkovanie). Na socializáciu. Na pizzu v meste s kamarátmi. Na to, že už nebudeme musieť mať na tvári rúško. Na more a blízkych. Na (ne)obyčajné veci. Na knižnicu. Na to, že bude po všetkom. Konečne, úplne po všetkom.

Tie krásne dni, chvíle ešte len prídu. A hoci nám tieto dni prídu nekonečné, jedného dňa skončia. Možno nie zajtra, možno nie o týždeň, ale jedného dňa určite. A keď ten deň príde, nezabudnime na to, čo sme sa počas lockdownu naučili. Poučme sa. Buďme vďační. Vďačnejší než kedykoľvek predtým.

Jedného dňa príde opäť tá neuveriteľná ľahkosť bytia. Povznášajúca. Nezabudnuteľná. Ako pena v káve, či oblaky na oblohe. Ja sa tak veľmi teším. Tešíš sa aj Ty?

Posielam silné a dlhé objatie. Posielam za Tebou jeden slnečný lúč. A posielam Ti jeden pár usmievajúcich sa očí spoza respirátora, lebo jedného dňa sa dožijeme aj úsmevov bez neho.

S láskou,

Nicole