Padua, Itália.

Padua, Itália.

Ahoj milá duša,

v súvislosti s celým lockdownom som začala spomínať na moje dve letá v Itálii a na dni, ktoré som trávila objavovaním talianskych miest. Postupne by som Ti ich chcela predstaviť tak, ako ich vnímali moje zmysly.

Dnes sa spolu vyberieme do Padovy.

Podľa rôznych bedekrov je Padova mesto v severnej Itálii, na rieke Bacchiglione, v Benátsku (leží 30 km západne od Benátok). Patrilo medzi najbohatšie mestá na začiatku cisárskej doby, ale potom ho v piatom storočí vyplienili. Význam tohto severotalianskeho mesta v stredoveku a v období renesancie spočíval v univerzite. A toto mesto u kresťanov preslávil sv. Anton Padovský.

Najvýznamnejšou pamiatkou je Bazilika sv. Antona Padovského, kde je on sám pochovaný. Pred kostolom je socha, ktorú vytvoril Donatello a stvárňuje jazdca na koni (pamätník na počesť Erasma da Narni, ktorého prezývali Gattamelata (strakatá mačka)). V Padove je veľa bazilík, kostolov a palácov. Zaujímavosťou je že celé mesto je obohnané múrom. V meste je aj viacero múzeí, divadiel a najväčšie talianske insektárium.

Hádam aj stačí toľko faktov.

Nepíše sa tam, že Padova je jedno z prekrásnych, horúcich, zemito- ladených miest, kde je plno turistov skôr v staršom veku (sv. Anton láka ľudí aj v dnešných časoch), kde vidíš umelecké obrazy nielen vo vnútri budov, ale aj na oknách múzeí. Kde je časť mesta vyhradená študentským internátom (a že internáty sú presne v tej časti, kde je posadených asi milión stromov a v každom strome je tak milión cikád). Kde Prato della Valle Ti vezme dych, ale vzápätí Ti ho vráti, pretože vo vode je plno odpadkov...

Ale poďme pekne postupne.

Do Padovy sme sa vybrali vlakom. Na stanici vo Verone sme prestúpili. Čas sme využili na raňajky v miestnej kaviarni, kde sme si dali kapučíno a nugátové briošky, ktoré boli teplé, voňavé a práve vytiahnuté z pece (tak veľmi Ti želám, aby si toto raz zažila, milá duša!). Z Verony do Padovy nám cesta vlakom trvala necelú hodinu. Po ceste sa nám zdalo, že cestujeme do vyprahnutej ničoty, ale pár minút pred vystupovaním sme videli oku- lahodiace okraje mesta.

Zo stanice sme sa pešo vybrali do centra mesta s viacerými odbočkami. Natrafili sme na Galleriu Cavour, kde pred ňou boli vystavené umelecky pomaľované plastové kreslá. Milý nápad, no nie?

Mesto sa práve prebúdzalo, ale na Palazzo della Ragione nebolo ani nohy okrem malých dodávateľov, ktorí zásobovali okolité lokálne kaviarne, či reštaurácie. Tento palác, niekedy nazývaný aj ako Salone je staroveké sídlo, ktoré mi miestami pripomínalo trup lode a miestami stajne pre kone. Na rohu bola milá, presklená kaviareň, kde si starší pár užíval rannú kávu. Bol to milý, úsmev- vyvolávajúci moment, keď budem takto tráviť svoju jeseň života, tak som vyhrala.

Padova je plná budov so stĺporadím. Taliani to volajú portici a sú to prekrásne vyrezávané, alebo inak ozdobené stĺpy pod domami. Chránia ľudí pred spaľujúcim slnkom a poskytujú útechu pre oči.

Neskôr sme sa presunuli na Piazza Dei Signori, kde je známa hodinová veža- Torre dell´Orologio. Hodiny zobrazujú Zem v strede a fázy mesiaca, dni a mesiace. A naokolo sú zobrazené jednotlivé znamenia zverokruhu. Na modrom podklade sú malé zlaté hviezdičky a celé to pôsobí prekrásnym umeleckým dojmom. Na námestí všade naokolo parkovali bicykle a ľudia sa schovávali pred doobedným spaľujúcim slnkom na okolitých terasách. Bočnou časťou sme prešli do skrytej oblasti, kde bola ulička venovaná umelcom. Tí tam svoje diela predávali a popri svojich stánkoch mali rozložené maliarske potreby a maľovali ukrytí pod parazólmi. Jeden umelec tam mal vystavené svoje verzie Vincentových malieb. Vieš, akú radosť mi to spravilo? Ryšavá mačka a v pozadí nebo zo Starry night? Krása!

Najviac ma oslovil Prato della Valle. Predstav si, že si na ostrove, a že tečie voda dookola a z každých svetových strán sú mosty. Celý kruh je ozdobený sochami a uprostred je park, v ktorom presne v strede týči fontána. To je Prato della Valle. Je to čarokrásne! V parku boli ľudia na rozprestretých dekách a užívali si deň. Jedna vec, ktorá ma ale rozsmutnila je, že vo vode boli nahádzané plastové fľaše, obaly, sáčky, proste smetie. A pritom sa neďaleko nachádzali odpadkové koše.

A ako posledné sme navštívili samotnú slávnu baziliku. V okolí bolo tak veľa starších ľudí, predavačov s ružencami, obrázkami, či svätenými vodami. Samotná Basílica de San Antionio de Padua je majestátna budova veľmi zvláštnych tvarov. Vpredu vyzerá ako klasický domček, ktorý kreslia škôlkari, ale vzadu je veľa veží s guľatými strechami. Inak, všimla som si, že v Itálii dbajú na to, aby sa do kostolov nevchádzalo s odhalenými plecami, holými nohami v krátkych šortkách a podobne, ale len v Padove som videla pred bazilikou postávať niekoľko zamestnancov, ktorí to kontrolovali a ak niekto nespĺňal podmienky, neďaleko si mohol kúpiť akýsi pláštik na prehodenie. Biznis? Posúď sama, milá duša.

Po ceste naspäť na vlakovú stanicu sme minuli galériu- Palazzo Zabarella, kde v oknách boli vtĺknuté maľby na drevených doskách, čiže som si užila prehliadku už zvonku. Milý nápad, čo povieš?

Na vlakovej stanici sme si kúpili kávu so sebou a nastúpili do vlaku plní dojmov a nových pocitov. Cestujúc a zanechávajúc za sebou mesto pieskovej a nebovomodrej farby, spaľujúceho slnka, zaparkovaných bicyklov a malých pouličných umelcov som myšlienkami blúdila po nových obrazoch v mojej hlave, o ktorých som vedela, že sa s nimi raz s Tebou podelím.

No čo, milá duša? Čo vravíš na takéto cestovanie po mojej pamäti? Pôjdeme aj nabudúce takto niekam na výlet do severnej Itálie? Napíš mi, čo si o takomto formáte myslíš, spravíš mi tým radosť!

Posielam Ti slnečné objatie.

S láskou,

Nicole