Mám pochybnosti o svojom tele.

Pri otázke "Máš sa rada, milá duša?" sa väčšina začne ošívať.

A keď som sa opýtala: "Čo na sebe nemáš rada?"

Som bola zasypaná slohmi.

"Ja sa neľúbim. Nenávidím sa už dosť dlho. Stále s tým bojujem a točím sa v kruhu. Vkuse sa snažím iba chudnúť, vyzerať lepšie, menej jesť, hovoriť si, že som hodná lásky, som hodná toho, byť milovaná..."

"Za prvé, moje akné. Snažím sa robiť čo môžem preto, aby sa mi pleť zlepšila, dodržiavam stanovenú skincare rutinu, jem menej mliečnych výrobkov a snažím sa nemyslieť negatívne. Za druhé, mám asymetrické prsia a je to otravné, stále sa bojím, že si to niekto všimne, že sa spýta, že si budú ľudia myslieť, že som divná. A za tretie, najväčšia neistota je nadmerné ochlpenie. Snažím sa to zakryť, veľmi sa za to hanbím pred ostatnými, vážne sa moc bojím, že si to niekto všimne a podobne."

"Trápi ma akné na tvári, aj vo výstrihu. A zubom. Príde mi, že to ľudí odpudzuje. Tiež ma trápia moje nohy a brucho. Preto sa snažím schovávať a nenosím radšej vonku sukne, ani kraťasy. A radšej nosím voľnejšie tričká."

"Mne často na oči vyhadzujú malé prsia. Dostanem občas takú poznámku, aby som nosila pushupku. Keď som bola mladšia, dosť ma to mrzelo a dúfala som, že narastú..."

"Váha, strie, celulitída, krátke prsty na rukách, veľké stehná, široké ramená, krivý nos, malé zúbky, ktoré vyzerajú trochu detsky a dvojitá brada. Ako športovkyňa hrajúca kolektívny šport som medzi prvými vyrástla a bola najvyššia a najväčšia. A začali mi skôr rásť pekne tmavé chĺpky. Nedokázala som sa po volejbale vybrať len tak do sprchy a osprchovať sa. Radšej som bežala domov a umyla sa tam. Ostalo mi to doteraz. Nedokážem sa bez vnútorných bojov osprchovať na verejných kúpaliskách, alebo svoje nahé telo ukázať na prehliadke u lekára. Mám strach z milovania vo dne, na svetle a omnoho radšej by som sa milovala v tej najväčšej tme. Asi to nie je úplne správny prístup, niekedy by proste bolo jednoduchšie na sebe zamakať, vypracovať si telo ako z časopisu, ale momentálne to tak necítim, nerobila by som to pre seba, ale pre okolie."

"Nikdy si neprídem dosť chudá a štíhla. Povedzme si úprimne, že tu, na instagrame sú všetky ženy strašne krásne a majú dokonalé postavy, potom mi tá moja nestačí. Preto občas nejem. Ja som k sebe celkovo dosť prísna. Na iných vidím všetko krásne, ale na sebe viem skritizovať fakt veľa vecí."

"Keď som si začala uvedomovať to, ako vyzerám som začala mať obdobia, kedy som sa nenajedla bez toho, aby som sa o minútu na to nepozrela, či nemám väčšie brucho, bralo mi to veľa energie a je to niečo, s čím bojujem doteraz. Nepríde mi, že by som bola dosť pekná, chudá a podobne. Úprimne si myslím, že sa s tým nevyrovnám nikdy. Chcela by som sa niekedy zobudiť a povedať "vyzeráš super a máš krásnu postavu"... ten deň ešte nebol."

"Mojím pred svetom utajovaným démonom je anorexia. Dodnes, cca po desiatich rokoch kolísania váhy mám problém s tým, že aj malá poznámka na moju postavu ma dokáže úplne zdeptať a rozplakať. Pamätám si dve poznámky, ktorými to všetko začalo. Jedna bola od otca, ktorý sa čudoval, keď som jedla druhý krajec chleba a druhá bola od babky, ktorá skonštatovala, že ma je dosť. Schudla som asi 10-12 kíl. Potom som pribrala asi dvadsať kíl. Teraz som naspäť na svojej pôvodnej váhe, ale to sa odvážim v dni, kedy mám zo seba dobrý pocit."

"V prvom rade klasika postava a potom povaha. S postavou je to ťažko, s tým sa nejak neviem vysporiadať, snažím sa mať samu seba rada. A čo sa týka povahy, snažím sa kontrolovať niektoré veci, občas to ide, občas to nejde."

"Chlpaté ruky, tučné krátke prsty na rukách, otlak, nadmerné potenie sa, veľký nos, nadváha, strie, pomarančová koža, štvoritá brada, trasľavé stehná, veľké bradavky, rýchlo mastiace sa vlasy, široké boky a nevýrazný pás. Nehovoriac o tom, že moja výška bola pre mňa do istého času hanbou. Vedela by som rozprávať hodiny."

"Denne vidím, ako si úplne úžasné ženy a dievčatá zakrývajú brucho keď sedia, aj keď absolútne nič nevidno... A patrím medzi ne aj ja."

Potom som sa opýtala samej seba "A Ty sa ľúbiš?" V hlave som počula najprv sarkastický smiech, potom hromový hlas kričiaci: "Jasné, že nie.", ktorý prehlušil ten maličký hlások, ktorý šepkal "Snažím sa."

Tak strašne moc som nenávidela, že som vždy vážila viac. Od detstva som bola veľká. Napočúvala som si dosť poznámok. Doteraz nezabudnem na to, ako mi moja nebohá prababka raz povedala, aby som už toľko nejedla, že už som tučná dosť. Alebo na oslave bežne rodičia prehodili poznámku pred všetkými, nech už neberiem zo stola jedlo. Tak strašne moc som sa hanbila. A po nociach plakala. Potom som sa trestala tým, že som nejedla a ako som sa za toto správanie odmenila? Vyžrala som všetko, čo som videla. A takto sa to točilo stále dookola. Neustále som si zakazovala akékoľvek jedlo a potom v návale hladu som jedla a jedla. Prišla som na to, že čím viac si odopieram, tým väčšiu chuť na to jedlo mám. Márne boli snahy si čokoľvek zakazovať, po istom čase sa to pretrhlo a ja som sa na to vrhla. Nenávidela som sa za to.

V súvislosti s nadváhou prišli dve krásky- strie a celulitída. V dobe internetovej a reklamnej dokonalosti mi to prišlo ako niečo tak ošklivé, že som sa hanbila za svoje telo. Na kúpaliska som chodievala veľmi nerada a to som bola dieťa, ktoré je vo vode ako vo svojom živle. V lete žiadne kraťasy, či sukne. Neexistovalo. Až časom som prišla na to, že strie sú tak krásne. Neviem, aký pohľad máš na to Ty, milá duša, ale mne sa strie tak veľmi páčia. Pripomínajú mi tigrie pruhy. Alebo blesky (sme dcéry Thora, alebo dievky Diove). A celulitída? Ukáž mi ženu, ktorá ju nemá... Nie je ich veľa. Znormalizujme to, že existuje. Zmierme sa s ňou. Načo vyhadzovať peniaze na krémy, séra, masážne prípravky, ktoré ju naoko zmierna? Priznajme si, že ju máme a začnime ju mať rady. Je to lacnejšie a pocit omnoho krajší.

Och a akné. Hviezdy pokožky. Zo začiatku som sa za pociťovala takú hanbu. Nosila som hrubé vrstvy korektora a mejkapu. A potom som vyzerala ako orieškový nanuk. Občas dostanem poznámku, aby som sa namaľovala, aby som to zakryla, lebo to je škaredé, ale už to so mnou nerobí nič. Neurazí ma to, nezarmúti. Snažím sa, robím, čo viem, aby som ho nielen liečila ale aj vyliečila a viem, že veľké veci vyžadujú čas. Svoje hviezdy líc považujem za súčasť mňa.

Keď sa nad tým zamýšľam... Skoro všetky dievčatá mi napísali, že ich trápia veci, ktoré v modernom svete sú prezentované ako zlé. O koľko nás pripravuje marketing, reklama či sociálne siete plné klamlivosti?

Ako malé deti sme neriešili, či máme bruško, alebo krivý noštek. V istom veku však nadíde zlom a presviedčame sa, že sme škaredé. Tučné. Chlpaté. Krivé. Nedokonalé. Nehodné lásky. Najmä tej našej.

Najväčšia tragédia v našich životoch bol ten moment, kedy sme si povedali, že sme škaredé, že sa nemáme radi.

Aký ťažký je návrat k láske k sebe samej. Zdĺhavý. Náročný. Ako jazda na horskej dráhe. Myslíme si, že sme prišli na to, ako sa ľúbiť a zas padneme do hlbín sebanenávisti. Lebo sme na sebe zbadali niečo, čo sa nám nepáči. Lebo sme si vypočuli nejakú negatívnu poznámku.

Vieš, čo je irónia? Keď sa dívam na ženy, príde mi, že sú krásne. Jedno dievča mi raz povedalo, že sa nerado usmieva, lebo má trochu krivý zub. A ja som jej úsmev práve kvôli tomu zubu považovala za nádherný, jedinečný. Niečo, kvôli čomu si ju pamätám. Rovné zuby si na nej predstaviť neviem. Je vďaka tejto maličkosti iná a preto výnimočná.

Dívam sa aj na Teba, milá duša. A všetko, čo vidím je krása. Vieš čo? To, čo Ty možno považuješ za svoje nedokonalosti považujem ja za Tvoje jedinečné sprievodné javy. Viem, že si ešte veľakrát povieš, že sa nemáš rada, že sa samej sebe nepáčiš, že by si na sebe zmenila to, alebo to. Ale vieš čo? Nenarodili sme sa, aby sme na sebe menili veci, ktoré meniť viac- menej nedokážeme. Ale prečo by sme nemohli meniť veci, ktoré ovplyvniť vieme? Čítajme, učme sa, radujme sa z maličkostí, dovoľme kvetinám naučiť nás čo- to o prírode, dovoľme vtákom ukázať nám nebo, dovoľme zážitkom meniť naše názory, dovoľme fotografiám zvečňovať neopakovateľné momenty, dovoľme životu viesť nás. Ak budeme myslieť len na to, ako tučne na fotke vyzeráme, ako musíme zakrývať zuby pri smiechu, prídeme o to dôležité. Skús sa niekedy zadívať na ľudskú masu. Je dokonalá? Je. V tom, že dokonalá nie je. Aká nuda by to bola, keby sme vyzerali ako z konfekcie. Nedovoľme mainstreamu vtiahnuť nás do tej rieky, neplávajme s prúdom. Buďme jedinečné. S tým faldíkom. S tým krivým zubom. S vyšším vzrastom. Buďme jedinečné. A ľúbme sa. Ak bažíme po láske, ako ju môžeme vyžadovať od niekoho, keď to sami voči sebe nedokážeme? Ako máme iným ukázať, ako nás ľúbiť, ak nie sme samé vzorom? Prehlušme spolu ten hlas sebanenávisti a posilnime ten maličký hlások, ktorý sa nám snaží hovoriť, že sa ľúbime.

Milá duša, prosím, pozri sa do zrkadla a dívaj sa. Nedívaj sa na seba ako na telesnú schránku plnú nedokonalostí. Ale zadívaj sa hlbšie. Zadívaj sa pod povrch. Zadívaj sa do svojho vnútra. A povedz si, že sa ľúbiš.

Lebo sa máš za čo ľúbiť, aj keby si mala pocit, že to tak nie je.

Ľúb sa, lebo Tvoje telo Ti dovolí smiať sa na všetkých nezabudnuteľných zážitkoch.

Ľúb sa, lebo Tvoje telo ľúbi iných.

Ľúb sa, lebo Tvoje telo je tu stále pre Teba, aj napriek tomu, že Ty preň niekedy nie si.

Ľúb sa, lebo...

Potrebuješ ešte nejaké lebo?

Milá duša, ja lebo nepotrebujem. Snažím sa ľúbiť sa, učím sa tomu a každým dňom silniem. Ale vieš, čím si istá som? Tým, že ľúbim Teba. Láska rozdávaním rastie. A ja ju rozdávať chcem. Chceš ju rozdávať? Tak začni u seba. Ľúb sa a ľúb.

Najväčšia revolúcia je láska.

Posielam veľa lásky a tak silno Ťa objímam.

S láskou,

Nicole