Itália.

Itália.

Na začiatok si pusti túto pesničku a snívaj spolu so mnou... 

Dve letá. Šesť mesiacov. Necelých dvesto dní. Z hľadiska môjho pomerne krátkeho života je to nič. A pritom tak veľa! V spomienkach sa tam dennodenne vraciam.

Och, Itália. Už po príchode si mi vzala dych. Rozbila si mi srdce a pár kúsočkov si si nechala. Ani ich nechcem späť. Patria Ti. Už navždy.

O Itálii som snívala už od malého dieťaťa. Krajina teplých , slnkom zaliatych dní. Krajina radosti, smiechu. Krajina letného vánku, broskýň a gelata.

I keď som tam bola pracovne, najviac myslím na chvíle na bicykli, na ktorom som mala košík a v ňom knihu, zápisník a kyticu natrhaných lúčnych kvetov.

Myslím na chvíle, kedy som sedela v gelatérii a vychutnávala si zmrzlinu nesúcu meno slávneho skladateľa. Prenášam sa do dní, kedy som na kúpalisku chytala dotyky slnka a čítala knižné príbehy.

A vraciam sa do dní, kedy som objavila uličky talianskych miest. Či to bola Bologna, Tretno, Limone, Riva del Garda, Milano, Verona, Sirmione, Padova, Florencia či Benátky.

A pri pomyslení na Itáliu sa mi v hlave vytvorí obraz Cremy, Elia a Olivera. Tak je lepšie prehovoriť, alebo umrieť? Potrebujem sa v Itálii nešťastne zaľúbiť. Bicyklovať. Plávať v bazéne celé dni. Čítať. A písať. Behať po broskyňových sadoch.

Prosím, prosím, môžem vkĺznuť do knihy od Andrého Acimana? Lebo Itália je sen. Chcem sa stratiť niekde v severnej Itálii...

Máš aj Ty vysnívanú nejakú krajinu? Krajinu, ktorú si neustále romantizuješ? Krajinu, kam sa vo svojich snoch vraciaš? Snívajme o iných krajinách, veď sny nám nemôže nik vziať...

S láskou,

Nicole