Čaro ticha.

Čaro ticha.

...

"Čo to máš v ušiach?"

"Haló! Počuješ ma?"

"Hluchá!"

"A Ty vieš aj rozprávať?"

"Teraz si zakryjem ústa a nebudeš mi vôbec rozumieť."

"Hluchonemá!"

...

Diagnóza:

Obojstranná percepčná porucha sluchu. Alebo jednoducho, stredne ťažká nedoslýchavosť.

Ochorenie, s ktorým som sa narodila.

Nevybrala som si, že budem postihnutá.

Ale som.

A nehanbím sa za to. Už nie.

Som dieťa nepočujúcich rodičov, dalo sa čakať, že postih zdedím po nich. No nik ich nepripravil na to, aký boj to bude.

Narodila som sa s jedným zdravým uchom a druhým postihnutým, ako maličká som mala stratu sluchu asi 60% (predstav si, že je to, akoby zo 100% zvuku počuješ jedným uchom len 40%, 60% zvuku sa rozplynie v okolí a nedostane sa k Tebe do ucha/ mozgu).

Prvé dva roky sa ma naši naučili rozprávať, ale nechcela som. Radšej som posunkovala. Preto posunkovú reč beriem za svoju materinskú. Neskôr so mnou odmietali komunikovať posunkami, nútili ma rozprávať. Vtom som dostala na jedno ucho načúvací aparát. Začala som sa chytať... Po pár rokoch lekár odporučil mojim rodičom, aby mi zabezpečili načúvací aparát aj na druhé ucho, nech prijímam zvuky vyrovnane, podobne rovnako. A vtedy to začalo. Jednoducho povedané, môj vlastný sluch sa začal spoliehať na pomoc načúvacích aparátov a sám akoby zlenivel... Takto to šlo a práve teraz, vo svojich 23 rokoch mám stratu sluchu na oboch ušiach v priemere 75- 80%. Bez strojčekov skoro vôbec nepočujem.

Odmalička som mala "tvrdšiu výchovu", každý deň som sa musela učiť rozprávať, cvičiť výslovnosť, veľa čítať, naučiť sa významy slovíčok, synonymá, obohacovať slovnú zásobu, cvičiť a dennodenne zlepšovať gramatiku. Už tam mi začala tá choroba- grammar nazism. Každé dva týždne som chodievala na logopédiu. Často ku špeciálnej pedagogičke. A párkrát do roka aj ku psychologičke. Tvrdo som trénovala, aby som mohla to, čo zdravý človek nadobudne sám. Aby som počula, rozumela a vedela rozprávať.

Do škôlky som chodila medzi ostatné zdravé deti. Veľmi si na tie časy nepamätám.

Keď som sa hlásila na základnú školu, tri školy zo štyroch v našom meste ma nechceli vziať. Vraj som dieťa vhodné len na špeciálnu školu pre nedoslýchavé deti. Až štvrtá škola mi dala šancu. Drela som. Dvakrát viac a ani to niekedy nestačilo. Tak som drela trikrát viac. Tu som zažila prvú šikanu. Kvôli niečomu, s čím som sa narodila. Veľmi ma to trápilo.

V štvrtom ročníku ZŠ prišla možnosť zmeny. Patrila som medzi najusilovnejšie deti. Dostala som možnosť prihlásiť sa na osemročné gymnázium. Samozrejme, že som sa o to pokúsila. Prijali ma. Konečne nastali v školskom kolektíve zmeny. Prišlo s tým ale aj viac učenia, zodpovednosti. Keďže som nemala možnosť mať osobnú asistentku, či tlmočníka, musela som byť neustále v strehu, dávať pozor, počúvať, odzerať z pier. Bolo to náročné, ale neľutujem. Nikdy som nevyužila možnosť tlmočníckej pomoci. A vďaka tomu som sa naučila fungovať sama.

Na vysokej škole bolo všetko omnoho jednoduchšie. Či to bolo tým, že som bola naučená fungovať, alebo psychickou vyzretosťou mňa, či kolektívu, neviem. Asi to bude kombinácia všetkého. Podstatné je, že som skoro žiaden deficit nepociťovala...

Popritom som stále chodievala na logopédiu, čítala som kvantá kníh.

A doma komunikovala posunkovou rečou, nadobúdala mentalitu nepočujúcich.

Niekedy som sa cítila rozpoltená.

Akoby stratená medzi dvoma svetmi.

V jednom posunkujem, emócie vyjadrujem mimikou či gestami.

A v druhom len rozprávam a zmýšľam kultúrou zdravých, teda počujúcich ľudí.

Nevedela som, kde patrím.

Niekedy som mala pocit, že nikde.

Že nepatrím do ani jedného sveta.

V mojom tele sa búrili emócie.

Patrím medzi nepočujúcich?

Alebo patrím medzi počujúcich?

Nakoniec som časom pochopila, že patrím do oboch rovnako.

A beriem to ako privilégium.

Milujem posunkovú reč a chcem ju učiť. Príde mi krásna. Vyjadruje veľmi veľa emócií a pritom nevydám ani hláska.

Milujem tiež hovorené slovo, hĺbku hlasu a melódiu reči.

Patrí mi oboje.

Nie som rozpoltená medzi dvoma svetmi, ale vo mne sa oba svety spájajú.

....

Na instagrame som sa pýtala, či by Ťa o mojich svetoch niečo zaujímalo a dostala som tieto otázky:

- Ak by si mala zdravé uši, kam by si šla, aby si počula atmosféru miesta/ ľudí?-

Keďže strojčeky nenahrádzajú zdravý sluch stopercentne a sama neviem, čo počujem a čo už mi aparáty neprenášajú, rada by som šla niekam hlboko do nedotknutej prírody, len tak si ľahla na trávu, alebo sa vznášala na hladine vody pod vodopádom a počúvala všetky zvuky, ktoré príroda prináša.

A tiež by ma zaujímalo, či človek počuje aj pod vodou (strojčeky do vody nesmú ísť).

- Myslíš si, že ľudia so zdravými ušami to majú lepšie, ak áno, prečo? -

Jednoduchšie. Určite áno. Predsa len, sluch je jeden z veľmi dôležitých zmyslov a telo ním prijíma veľa informácií z prostredia. Ja som sa počuť musela naučiť.

- Stretla si sa niekedy s milou reakciou na strojčeky? -

Áno, väčšinou od malých detí. Zvyčajne sa najprv opýtajú, že čo to mám v ušiach a keď im vysvetlím, že sú to vecičky, ktoré mi pomáhajú počuť, ostanú nadšené a chcú si ich vyskúšať (to sa samozrejme nedá). Ale i potom sú tak roztomilé. Dokonca mi jedno dievčatko povedalo, že mám krajšie uši ako iní, lebo ich mám iné. :)

- Je nejaká šanca, že by si mohla počuť bez problémov a bez strojčekov? -

Práve teraz? Nie... Skôr sa mi sluch zhoršuje. Lieky na to neexistujú, len kompenzácia formou načúvacích aparátov. Ale čo bude v budúcnosti, neviem... Možno sa vynájde nejaká operácia, možno nový spôsob, neviem. Ale momentálne neexistuje nič.

- Čiže nepočuješ v noci ľudí chrápať? -

Nie. V noci spím bez problémov. A asi som bola jediný človek na celom internáte, ktorý aj v časoch párty vedel zaspať do piatich minút :).

- V akom rozsahu je Tvoje sluchové postihnutie? Počuješ čiastočne, alebo vôbec? -

Percentuálne mám stratu 75- 85%. Počujem len hlasné zvuky. Buchot. Krik. Pískanie. Skôr zvuky cítim pomocou vibrácií. Hovorené slovo však skoro vôbec. Ak nemám strojčeky, som závislá na odzeraní z pier.

- Šikanovali Ťa? Prijímala si sa kvôli tomu ťažšie? Mala si kvôli tomu v minulosti problém so sebaláskou?-

Áno. Áno. Áno.

Medzi ľuďmi je zaužívané, že čo je iné je automaticky zlé. Dlho som kvôli tomuto mala psychické problémy. So sebaláskou mám problémy dodnes. Ale lížem si rany. Učím sa. Všetko bude raz dobré. Možno nie teraz. Možno nie zajtra. Ale raz určite. Svoje postihnutie beriem ako súčasť mňa. Bez neho by som nebola taká, aká som.

Vďaka tomu, že mám deficit ľúbim inakosť, špeciálnosť, myslím inak, som otvorenejšia, akceptujem viac, neznášam xenofóbiu. Postihnutie mi veľa vzalo, ale myslím, že oveľa viac dalo....

Som Nicole, dievča so sluchovým postihnutím. Menej počujem, ale omnoho viac cítim. Nepotrebujem veľa, len porozumenie. S akceptáciou prichádza ruka v ruke láska.

Chcem ju šíriť. Posielam ju aj Tebe.

S láskou,

Nicole